„Moje dieťa nerado kreslí.“ „Farbičky ho vôbec nezaujali.“ „Pri stole vôbec neobsedí.“
Podobné konštatovania u detí predškolského veku sú až na počudovanie, napriek tomu ich učiteľky od rodičov počúvajú. Ešte horšie je, keď to o dieťati konštatuje aj jeho učiteľka. Akoby hotovú vec. Nedá sa s tým nič robiť. Tak nebude kresliť, a čo. Niektorí rodičia, či učiteľky, daný stav konštatujú tónom, že im to vlastne nevadí, iné sú zas pri tom smutné, sklamané až bezradné.
Veď predsa každé dieťa odmalička kreslí rado! Už keď štvornožky báda okolitý svet, ho fascinuje fakt, keď zistí, že ho môže ono samé nejako ovplyvňovať. Že farba zanechá stopu! Veď je to hotové kúzlo!
Dieťa, o ktorom sa konštatujú vyššie uvedené závery, zrejme len nedostalo dostatok pre neho vhodných podnetov a príležitostí, nemalo pre neho dostatok pozitívnych skúseností v správnom čase, alebo negatívne prevládali.
Grafomotorické zručnosti dieťaťa je treba, tak ako všetko, rozvíjať postupne. Za úplne prvý a najhlavnejší cieľ v rozvoji grafomotoriky u dieťaťa však považujem, aby dieťa malo kreslenie a neskôr písanie rado!
Pokiaľ by sme ho mali sedieť za stolom a písať nútiť, nedocielime nič. Dieťa sa bude tejto činnosti vyhýbať, pri stole sa vrtieť-krútiť, nedokáže správne sedieť, s písacím nástrojom sa bude zabávať, len aby nemuselo písať, nedodrží správny úchop, a keď už konečne niečo načmára, tak len preto, aby sme mu dali pokoj.
Ako tento najhlavnejší cieľ dosiahnuť?
- Dieťa vidí, že pani učiteľka kreslí / píše veľmi rada
- Má kedykoľvek k dispozícii papier i rôzne kresliace nástroje, dočiahne si ich samé vziať
- Má vhodné podmienky, výšku stola a stoličky, svetlo
- Kreslíme čímkoľvek, čo zanecháva stopu:
- paličkou do piesku, do snehu
- prstom na múkou vysypaný plech
- kriedou na betón,
- štetcom namočeným len do vody
- mokrou hubkou atď.
- Nie je do kreslenia nútené, t.j. určite nepoužívame formulácie typu:
- Teraz musíš nakresliť..
- Nepôjdeš sa hrať, kým to nedopíšeš..
- Budeš tu sedieť, kým to nebude hotové..
- Naopak, je do kreslenia povzbudené, t.j. formulujeme vety ako napríklad:
- „Poď si so mnou kresliť!“
- „Poďme nakresliť pre maminku prekvapenie!“
- „Vystrúhala som všetky farbičky, skús ako dobre píšu!“
- „Aha nové fixky, poď ich vyskúšať!“
- „Pomôžeš mi nakresliť..?“
- „Neviem ako sa kreslí strom, ukáž mi prosím..“
- „Pozri akú peknú mačičku som nakreslila, no nemá sa s čím hrať.. čo by si jej dokreslil? Loptičky? Klbká? Ukáž, nakresli jej..“
- Dieťa má o danom tvare najprv priestorovú predstavu a my mu ukážeme mu jeho grafickú podobu, napr.
- presýpa medzi prstami zrkná maku, sype ich na podložku, pozoruje aké sú drobné a následne ich porovnáva s bodkami nakreslenými ceruzkou
- Hrá sa s paličkami, ceruzkami, špagetami tak, že ich rôzne ukladá, horizontálne, vertikálne, krížom cez seba.. a následne kreslí „také isté“ čiary aj na papier.
- motivovať ho ku kresleniu je jednoduchšie po predošlej súvisiacej aktivite.
- Na vychádzke sledujeme vlak – kreslíme koľajnice po ktorých šiel.
- Staviame dom z kociek – nakreslíme ho a plno okien v ňom.
- Hádžeme, kotúľame si loptičky – kreslíme kruhy.
- Staviame snehuliaka – kreslíme kruhy od najväčšieho po najmenšie.
- Za kresbu – akúkoľvek, je pochválené a povzbudené kresliť ďalej
Keď už máme motiváciu sa sebou, dieťa sedí a kreslí,
neodraďme ho!
Je to veľmi jednoduché a sme späť na začiatku! Prečo by sme to robili, že? Napriek tomu sa to stáva veľmi často a ľahko, ako?
„Nehrb sa! Nevrť sa!“
„Nekrč ten papier!“
„Neobžúvaj tú ceruzku!“
„Čo to robíš?! Do knižky sa nesmie kresliť!“
„Nečmáraj po stole! Nevidíš papier?“
„Už sa ti nechce?“
„Nemusíš kresliť, keď nechceš.“
„Toto sa ti nepodarilo..“
Ani si to v daný moment neuvedomíme, no aj týchto pár slov (väčšinou dobre mienených) môže dieťaťa vnímať ako povzbudenie, nech v nežiaducej činnosti pokračuje, alebo ako príkaz, nech rovno kresliť prestane.
Ako mám ale dieťa upozorniť, keď to predsa robí zle?!
Otoč. Áno, upozorni – pouč, ale pokyn naformuluj pozitívne a povedz, čo má urobiť:
| TAKTO RADŠEJ NIE:( | TAKTO ÁNO:) |
| „Nehrb sa! Nevrť sa!“ | „Pekne vyrovnaj chrbátik.“ + pohladenie po chrbte |
| „Nekrč ten papier!“ | „Polož druhú ruku na okraj na papiera, aby bol pekne rovno.“ |
| „Neobžúvaj tú ceruzku!“ | „Vyber tú ceruzku z pusy a nakresli ňou niečo pekné.“ |
| „Čo to robíš?! Do knižky sa nesmie kresliť!“ | „Do knižky môžu písať len vo vydavateľstve. Knižka je len na čítanie. Odlož ceruzku a čítaj si, alebo odlož knižku na miesto. Ak si chceš kresliť, nech sa páči čistý papier. Môžeš si napísať svoju vlastnú knižku.“ |
| „Nečmáraj po stole! Nevidíš kde je papier?“ | „Tvoja ceruzka akosi ušla aj tam, kam nemá.. dávaj na ňu lepší pozor, aby kreslila len na papier.“ |
| „Už sa ti nechce?“ | „Ešte chvíľku zvládneš?“ |
| „Nemusíš kresliť, keď nechceš.“ | „Ide ti to skvele!“ |
| „Toto sa ti veľmi nepodarilo..“ | „Páči sa ti to?“ |
